Bezpochyby je to osoba, ktorá užíva našu absolútnu dôveru. Znamená to, že máme s ňou životnú skúsenosť, ktorá to umožňuje.
Keď sa na svojich stretnutiach s rodičmi pýtam na ich skúsenosti s takýmto človekom, zvyčajne popisujú tieto osobnostné vlastnosti a konanie:
Otvorený, rešpektujúci, úctivý, spolupracujúci, partner, načúvajúci, empatický, láskavý, pevný, sebaistý, pravdivý, odvážny, reflektujúci, podporný a povzbudzujúci, tvorivý a inšpirujúci, má rád život, nehodnotiaci,...
Dá sa konštatovať, že pri takejto osobe sa cítim prijatý, milovaný, jedinečný, dôležitý, ale aj odvážny robiť chyby, skúšať či experimentovať. Naplnenie práve týchto vymenovaných potrieb u každého človeka vyvoláva pocit, že k sebe patríme, že sme spojení, a následne sa z tohto pocitu nedá nič iné než spolupracovať.
Ako sa však v obyčajnej každodennosti, teda uponáhľanom strese, dá vytvoriť okolo seba atmosféru spojenia? Tu je niekoľko konkrétnych teoretických tipov a k nim aj praktický príklad:
Asistujte pri činnosti namiesto konania za dieťa. Príklad: “Nevieš, ako si máš zaviazať tie šnúrky? Tak ukáž, pokiaľ si sa sama dostala?”
Počúvajte ich prežívania, namiesto vašej prednášky. Príklad: “To muselo byť veľmi nepríjemné, keď si tam ostal sám a všetok hnev si Lenka vykričala na teba.”
Stopnite pevne, namiesto schmatnite. Príklad: “Stačí, toto už bolí!”, a chytíme rázne a jemne ruku, ktorá ubližuje.
Pomôžte konať, namiesto zabráneniu skúsenosti. Príklad: “Vidím, že lezieš na odrážadlo, aby si dočiahla na poličku. Poď pomôžem ti zobrať stolček z predsiene. Ten sa nehýbe a bude to bezpečné.”
Vysvetľujte namiesto nútenia. Príklad: “Čo myslíš, keď by si kamarátovi požičal hračku, ktorú teraz nepotrebuješ, mohol by si sa hrať bez rušenia ďalej?”
Oznamujte potreby namiesto vykrikovania. Príklad: “Prišli sme z pieskoviska a je potrebné si umyť ruky.”
Viac sa usmievajte, a menej sa mračte: J
Myslite na váš dlhodobý vzťah. Znamená to, pýtať sa samého seba, čo týmto svojim správaním dieťa naučím? Povedie to k upevneniu vzťahu, alebo len k mojej mocenskej autorite, ktorá aj tak v dlhodobom kontexte vedie k vzájomnej nedôvere?
Začnite jedným krokom: To, čo vždy pomôže je (zastavenie sa) a zamyslenie sa, čo vlastne riešim, a teda komu problém patrí.
Ešte ma napadá jeden veľmi jednoduchý a relaxačný tip: Dovoľme si dovoliť a užívať....(tak) ako deti!
Koľkokrát počujete povzdych iného rodiča, možno aj svoj vlastný: „Tým deťom je sveta ŽIŤ!“ Na čo vtedy narážame? Na ich schopnosť užívať si život plnými dúškami, byť v ňom doslova ponorený. Tá radosť z obyčajných vecí: chytiť kus trávy a pozorovať ako sa lepí na mokrú dlaň, z ktorej nejde potom dolu... Schopnosť čudovať sa ako veci fungujú znovu a znovu a pritom vždy trocha inak.
Kde sa to všetko nám dospelým podelo? Že by práve zodpovednosť, mamona výkonu a času?
“Tie deti sa majú !“ A naozaj? Deti sa majú tak, ako si dovolia sa mať ich vlastný rodičia. Deti žijú v atmosfére dynamiky nášho života a hodnôt, ktoré preferujeme. Patrí sem aj hravosť a radosť, na ktoré tak túžobne pri deťoch pozeráme? Kto, alebo čo nám bráni sa k nim niekedy pridať? Naozaj nemôžeme či nechceme využiť unikátnu možnosť, ktorú nám ponúkajú? Možno by stačilo skúsiť hoc aj na 5 minút vložiť sa do hry nášho dieťaťa či pubertiaka. Zažiť nakoľko ten pocit odviazania sa z reality, v spojení s niekým koho máme tak radi, stojí za to. Možno zistíme, že je prudko návykový...obojstranný....vonia človečinou. A dokonca sa môže stať, že dieťa s nami bude po čase aj viac spolupracovať. Poviete si: „A prečo asi?“ Pretože začne s rodičom niečo ľudsky zažívať. Už nie sme len manažerom ich života, ktorý stále niečo riadi, vyžaduje a kontroluje čas. Konečne sme aj obyčajným človekom, ktorý sa vie aj smiať, aj zabávať.
Buďme pre dieťa niekto, ku komu patrí, a teda niekto na kom mu záleží.